Kedy a ako sa zrodila myšlienka
"Bicykel a plávanie, to môžeš a dokonca ti to doporučujem. Ale plávať kraula, nie prsia..." Tak znelo doktorovo vyjadrenie k môjmu ďalšiemu športovému pôsobeniu po tretej operácii kolena, začiatkom jari 2007. Napriek tomu som sa ešte ďalšie dve sezóny opakovane pokúšala o akýsi come back, kým som pochopila, že je skutočne koniec.
Dobre teda, budem bicyklovať. Nie je to zlé, ku podivu je to sranda. Páči sa mi to... Hmm, nie je to celkom ono, nenapĺňa ma to, nežijem tým, je to len spestrenie života... Takže mi zostáva plávanie? To je na nič, nebaví ma to a kraula vôbec neviem.
Leto 2009: Idem do toho, naučíme sa kraula. Preplávať celý bazén, to by som bola frajer. Jéj, ide to, síce pomaličky, ale ide. Super, prešiel necelý mesiac a preplávam kraulom kilometer vkuse. Ako ma mohlo nebaviť plávanie?
Aké by to bolo ísť hneď po plávaní na bike? A čo tak skúsiť triatlon? Veď behať mi aj tak nikto nezakáže...
Ako z myšlienky vyrástla vášeň
Je september 2009, v hlave mi stále vŕta triatlon, začínam byť touto myšlienkou posadnutá. Treba začať postupne, predsalen už som tri roky mimo športu. Už mám rozvrh na zimný semester, aha, tak v pondelok a piatok ráno môžem chodiť plávať, vo štvrtok a v nedeľu na spinning, v utorok... O mesiac pridám ďalšie dve fázy. Zakladám si tréningový denník, aby som mala prehľad a videla pokroky.
Január 2010. Trávim čoraz viac času na nete hľadaním všetkým možných informácii o triatlone, od tréningových plánov, cez články týkajúce sa techniky, po amatérske preteky. A vôbec nie márne. Mám pred sebou termín, 19.jún bude môj "deň D", mám ešte 5 mesiacov. O tri týždne neskôr mám hotový podrobný tréningový plán. Je premakaný, kochám sa ním. Začínam premýšľať o výbave, môj desaťročný horský bicykel mi už nebude stačiť. A ani sa nenazdám a vediem si domov nového miláčika, môj prvý cesťák. Už nech sa len roztopí sneh!
Tréning je tvrdý, hoci stále trénujem základnú vytrvalosť a teda s nízkou intenzitou. V marci mám krízu, von na bike sa stále nedá, pri behu sa neskutočne trápim a v bazéne sa lenlenže neutopím. Ale nestrácam nádej, treba vydržať, raz to musí povoliť. A stalo sa, začiatkom apríla sa mi začalo s ľahkosťou plávať a o týždeň na to aj behať. Počasie je konečne jarné a do nového biku som sa zamilovala hneď na prvom rande. Nemôžem sa prestať usmievať, môj absťák po endorfínoch je konečne zas dosýtosti ukojený.
Čo bude ďalej?
Dnes je polka mája a do prvého preteku mi zostáva päť týždňov. Intenzita tréningu rapídne stúpla a výsledky sú badateľné. No napriek tomu mám obrovský rešpekt. O nič nejde, cieľ je dokončiť a užiť si to.
No tým sa nič neskončí. Za ten rok som zistila, že to naozaj chcem, chcem sa stať triatlonistkou. Tento životný štýl ma napĺňa aspoň tak ako ma kedysi napĺňalo byť basketbalistkou.
A síce je ešte aj tá úplne prvá závodná skúsenosť predomnou, už si v diaľke snívam ďalší, omnoho väčší sen. Do dvoch rokov polovičný ironman... Som opäť len na začiatku dlhej cesty za veľkým snom.
Cesta za snom
16.05.2010 09:24:05
Príbeh krásneho zlomku jedného života
Komentáre
Nepíše sa náhodou