Hudba v mojom živote
24.08.2006 08:50:07
Minulú noc som nemohla zaspať. Sedela som na posteli a nechala plynúť svoje myšlienky. Skákali z detstva až po dnes, od úplných drobností po pre mňa zásadné veci... Vracala som sa do čias, keď som svet považovala za svojho nepriateľa, do čias, keď som mala pocit, že mi všetci ubližujú a nikto ma nechápe. Hľadala som ten zlom, keď sa z tohoto utrápeného dieťaťa stal až chorobný optimista a milovník života - takého aký prichádza.
Človek sa nezmení behom okamihu, ani dňa či týždňa. Reč je o poslednom ročníku základnej školy a veľkej časti obdobia strednej školy. Ako deviatačka som mala pred sebou otvorený celý svet. Vedela som, že na gymnázium, kam chcem ísť, sa dostanem, veď som nikdy nemala problémy so školou. Chodila som na reprezentačné sústredenia, ktoré ma po basketbalovej stránke absolútne napĺňali. Mala som skvelú triedu, niekoľko spolužiakov i učiteľov, ktorých som považovala za ozajstné osobnosti... Toto sú fakty, ktoré si dobre pamätám. Ale keď som včera v noci otvorila svoj starý denníček, až sa mi to všetko ťažko čítalo, aká som bola večne nespokojná, miestami až rezignovaná voči všetkému okolo. Čo také sa potom stalo? Určite svoje urobila skutočnosť, že som dospela, vyrástla z puberty... Ale nemyslím si, že toto je hlavný dôvod. V deviatke sme dostali nového učiteľa na hudobnú. Boli sme prvá trieda, ktorú dostal. Bol to mladý, sympatický človek, nadšený tým čo robí. A mal jeden obrovský dar. Vedel svoje nadšenie rozdať a to úplne prirodzene, k ničomu nás nepotreboval nútiť a my sme jeho hodiny milovali. Myslím si, že len málo ľudí odolalo a podvedome sa postupne nepriblížili svetu hudby. Toho roku sme zrovna dostali na Vianoce gitaru a teda bolo celkom prirodzené, že som sa s ňou postupne začala zbližovať. Prvé akordy, prvé jednoduché pesničky... Doma som sa hrabala v starých spevníkoch a kazetách mojich rodičov a objavovala som nové hudobné štýly. Niečo som hneď odložila naspäť a niečo som si naopak prehrávala čoraz častejšie. Zháňala som ďalšie albumy interpretov, ktorí ma očarili a časom som sa tejto pre mňa novej hudbe úplne oddala. Začala som sa na svet usmievať. Začalo mi tu byť dobre. Akurát že prišla veľká skúška, skončila základná škola, s našim učiteľom sme sa naposledy rozlúčili a bolo už len na nás, čo bude ďalej. Život mi dal vtedy zabrať a to mu nevyčítam, práve naopak, som mu za to vďačná. Nielenže som v tom čase prišla o triedu, ktorá ma motivovala, ale v polovici prázdnin som sa zranila a vypadla som z basketbalu na dve sezóny. Prišla som o niečo, čím som žila vtedy už sedem rokov. Prvé pocity boli samozrejme opäť plné nenávisti a pesimizmu, ale to čas vyliečil. A nielen čas. Zrazu som mala viac času na svoju gitaru, strávili sme spolu naozaj krásne dlhé chvíle. Môj vzťah k hudbe sa naďalej prudko a jasne vyvíjal, moje oči opäť našli krásu a pery dôvod pre úsmev. Spoznala som ľudí, ktorí mi ukázali iné uhly pohľadov na šport i celkový život ako taký. Boli to ľudia, ktorých život skúšal ďaleko viac ako mňa a oni tú skúšku urobili. A viem, že nebyť toho zranenia by som ich nikdy nespoznala... A naučila som sa to najdôležitejšie pre šťastie. Naučila som sa vidieť to krásne. A nie len tam kde to vystavujú, ale i tam, kde som predtým videla len to „obyčajno“, alebo škaredo, alebo som sa tam radšej ani nedívala. Je to ako v hudbe. Tiež nie je len o láske, o kráse... ale aj o bolesti. A napriek tomu hladí a dáva silu.
Komentáre
wow...
A k gitare wowo obdivujem mna asi pol hodku učili zadrtiť začiatok nothing else matters, a aj tak to newem...:D