Keď sa ma niekto spýta, či som veriaca, odpovedám skôr pozitívne, ale dosť nejasne. Pretože otázka viery má veľmi široký záber skúmania. Slovo “viera” ľudia často spájajú výhradne s náboženstvom, či už kresťanstvom alebo akýmkoľvek iným. Nie som pokrstená, v kostole som bola niekoľkokrát, ale o náboženstve neviem takmer nič, nečítala som dokonca ani Bibliu. (I keď v istých oblastiach života som k tomu nemala ďaleko.) No napriek tomu sa považujem za veriacu.
Verím v Boha, hoci nie takého, akého asi uznávajú prívrženci jednotlivých náboženstiev. Verím v Boha, ktorý sa volá Príroda. Verím v Boha, ktorý sa volá Život. A dokonca verím v Boha, ktorý dokáže “ovládať” veci, ktoré sú pre nás ľudí nevysvetliteľné. A práve on má meno Viera. A neposledne verím v Boha, ktorý je v každom z nás a má meno Vôľa. Neverím však v Boha, ktorý nás trestá či odmeňuje. V Boha, ktorý chce od nás oddanosť a obete, ktorý nám káže ako žiť a zakazuje slobodný, radostný, naplnený život. Ako to teda celé vidím – resp. cítim? Boh je príroda, život, vôľa a viera samotná. Príroda predstavuje dokonalosť. Je niečím absolútne “domysleným”. Všetko, čo sa v nej udeje, má zmysel. Na základnej škole sme sa učili o ekosystéme – ako si príroda celkom prirodzene reguluje samu seba, ako predchádza rôznym katastrofám spôsobeným premnožením niektorého druhu... A život? Život je taktiež príroda. Nie je nič iné, ani ten náš – ľudský. A hoci každodenne tento dokonalý systém narúšame, nikdy ho nezničíme. Prečo? Lebo príroda si to zariadi. Ak by sme jej mali spôsobiť nejaký zásadný škrt, zbaví sa nás. Sme len jej súčasťou, nič viac, nič menej. Nechala zahynúť už toľko druhov, od tých najmensích po obrovské, silné dinosaury. Čiže rovnako ako všetko v prírode aj náš ľudský život má svoj zmysel. A tu sa už dostávam k viere ako takej. Som presvedčená o tom, že čokoľvek sa stane, kdekoľvek sa ocitneme, kohokoľvek stretneme a akokoľvek sa rozhodneme, všetko má svoj zmysel a napokon je všetko tak, ako má byť. Podobne ako zvieratá konáme predovšetkým na základe pudov a inštinktov a tie zmysel jednoducho majú. Tie sú predsa od prírody – od Boha. Na rozdiel od zvierat je náš mozog vyvinutý inak. Schválne nepíšem viac, to nemám na základe čoho posudzovať. Môj učiteľ slovenčiny na gymnáziu nám hovoril: “Jediný rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi je v cieľavedomosti...” Neviem, či je jediný, ale súhlasím, že je podstatný. Sme schopný uvažovať, sme schopný analyzovať, sme schopný vytvárať hypotézy, vyvodzovať závery... Sme schopný konať podľa vlastného presvedčenia. Sme schopný dokonca potláčať i niektoré nám vlastné pudy a inštinkty. Ale opäť na základne čohosi. Je to opäť i Viera, ale tu sa už dostávam hlavne k Vôli. Nejde len o samotné chcenie niečo konkrétne dosiahnuť. Jednoducho cítime, kde sme šťastní, pri čom sme šťastní, s kým sme šťastní... Určite poznáte ten pocit, keď Vám až podskočí srdiečko, keď sa úplne rozplývate v nejakej činnosti... Keď si pomyslíte “pre toto ja žijem”. Toto je pocit, ktorý robí život životom, pretože ho robí krásnym. A my ho môžeme hľadať, rovnako ako hľadáme zmysel života. A aj ho môžeme nájsť. (Rovnako ako zmysel života?) Pretože nám pomáha Boh – Vôľa.
Žijem podľa motta: “Všetko sa dá, len treba chcieť.” A nezaváhala som o tom ani v najťažších obdobiach svojho života. Verím v Boha, ktorý žije vo mne. Verím v seba, verím, že dokážem všetko čo chcem. Otázka je čo skutočne chcem... Možno si teraz pomyslíte, že ak je všetko tak jednoduché, prečo je vo svete toľko skutočných problémov, toľko zla, toľko smútku a biedy... Opakujem čo som napísala: Boh nás netrestá. Boh len dáva veci do poriadku. Nevyberá si jedincov, ktorí zhrešili. Nechcem sa miešať do nejakých náboženstiev a odporovať im, preto nepôjdem viac do hĺbky. Len toľko som chcela, že potrebujeme vidiet, čo všetko hrozné existuje, aby sme si všimli tie drobné krásy vo svojom živote. Boh nám otvára oči, alebo, lepšie povedané, dáva nám príležitosť otvoriť ich a uvidieť to, čo hľadáme. (Možno práve ten záhadneznejúci zmysel života...)
ja a viera
05.08.2006 00:20:09
Chcem len konečne raz dať dokopy ako je to vlastne so mnou a s vierou...
Komentáre