Nie je zbierka ako zbierka
07.08.2006 14:30:07
Prečo sa mám cítiť previnilo, keď neprispejem zakaždým, keď ma niekto zastaví na ulici? Necítim sa tak...
Som posledný deň doma, vo svojom rodnom meste a tak som sa šla doobeda prejsť do mesta, len tak sa potúlať, pokochať, prípadne ešte dokúpiť nejaké drobnosti. Ako som tak kráčala hore ulicou, zastavili ma, či nechcem prispiet na slobodu zvierat. Usmiala som sa a bez akéhokoľvek rozmýšľania som vybrala z peňaženky dvacku a kúpila som si pohľadnicu, ktorú mi núkali. Prešla som asi sto metrov a sadla som si na múrik na námestí. Bezmyšlienkovite som sa rozhliadala a nasávala atmosféru tohto krásneho mesta, keď som periférne zahliadla, že sa ku mne niekto blíži. Otočila som sa a pri mne stála cigánka s odfarbenými vlasmi sčesanými do dvoch zapletených vrkočov a v ruke držala časopisy. Či nechcem prispieť desiatimi korunami na pomoc ľudom bez domova... Sklopila som zrak, pozrela som opäť na ňu a po chvíli som povedala "nie". Ako sa otočila, zalial ma strašne blbý pocit. Chcelo by sa mi možno cítiť nejaké výčitky voči sebe, ale necítila som ich. Mala by som? Keď som sa na to celé pozrela len tak povrchne z pohľadu bežného človeka, ktorý prirodzene za všetkým vidí seba, vyzeralo to úplne absurdne. Dám dvadsať korún na niečo, čo sa mňa vlastne netýka a nikdy sa ma to týkať nebude, ale pritom nedám desaťkorunu na pomoc ľuďom, ktorí sa dostali do situácie, do ktorej sa kedykoľvek môžem dostať sama... Ale takto sa na to pozerať nechcem, lebo to tak necítim. Nech už je "správne" čokoľvek, v takýchto veciach konám len na základne vlastného presvedčenia. A čo hovorí? Ak som schopná nájst nejaké drobáky na to, aby som ich dala na nejakú verejnú zbierku, dám ich tam, kde tí, ktorým pomáham sú skutočne na tieto zbierky odkázaní. Tým, ktorí si nedokážu poradiť sami. Teraz nechcem, aby to vyznelo ako to nie je. Čiže že si myslím, že ľudia sa dostávajú na ulicu len vlastnou chybou, že sú všetci na tom rovnako... Ale ľudia sú ľuďmi práve tým, že dokážu veci zvážiť, dokážu sa aspoň čiastočne zabezpečiť, dokážu konať tak, aby predišli problémom, ktorým sa predísť dá. A zvieratá? My im zasahujeme do života. My im ničíme domovy. My sme ich skrotili a vzali sme si na svedomie to, že ich život bude závisieť od nás. Skrotili sme ich aby nám pomáhali a my za to pomáhame im. Je to skutočnosť, ktorá sa nedá vrátiť späť, že by sme naše domáce zvieratká jedného dňa opäť zdivočili alebo čo. A ak si to niekto neuvedomuje a nechal svojho miláčika žiť život, ktorý zvládnuť jednoducho nemôže, musíme pomôcť. (Miláčikovi samozrejme). Všetci sme za ne zodpovední rovnako, už len tým, že sme ľudia... Na záver už len toľko, že tu nejde len o zvieratá. Tu ide aj ľudí. Ale o tých, ktorí prišli o všetko čo mali napríklad nejakou prírodnou katastrofou. Opäť v tom (ne)máme prsty všetci rovnako, či už sa tak stane v dôsledku nášho konania voči životnému prostrediu, alebo si to jednoducho zmyslí sama matka príroda.
Komentáre