Matematika
05.08.2006 19:15:21
Počula som rôzne názory na tému matematika. Nemôžem povedať, že častejšie sa stretávam s tými negatívnymi, pretože by som klamala. Ale je pravda, že len veľmi zriedkavo začujem vyložene kladný postoj, nejaké úprimné nadšenie pre túto jedinečnú vedu. Medzi dospelými je rozšírený prevažne postoj uznávania, ale zaťatého neporozumenia na základe predsudkov a odtiaľ plynúceho nezáujmu až odmietania. Prečo vznikajú tieto predsudky?
Študujem matematiku v jej najširšej podobe. A práve preto sa zaoberám touto témou. Hľadám kde vznikajú tie predsudky, ktoré už deťom základných škôl zastrú výhľad do sveta matematiky. Na jednej strane pripúšťam, že matematika si vyžaduje isté nadanie, že to nie je niečo, čo sa treba doslova naučiť naspamäť aby sme v nej boli doma. Ale neverím tomu, že zdravé dieťa, avšak bez výrazného matematického talentu, by malo mať nejaké problémy s pochopením základnej i stredoškolskej matematiky. Kde je potom problém? Možno deťom chýba motivácia, dobrý učiteľ. Veď sme všetci boli deti, nepamätáte? Uznávali sme to, čo práve išlo, pre čo sme sa nadchli, strhlo nás to a vyvolalo v nás nadšenie. A nerozmýšľali sme nad tým, či máme na to talent. Ako dieťa som chodila do výtvarnej, potom do basketbalovej prípravky, v škole sme cez prestávky hrávali vybíjanú, robili sme stojky, mostíky, mlynské kolá, skákali sme gumu a hrali tisíce rôznych hier a to všetci, každý sa časom zapojil. Najobľúbenejšia hodina bola pre každého telesná a nie preto, že by sme boli všetci športové talenty. Ale preto, že sme boli deti a chceli sme sa hrať. A na telesnej bolo všetko formou hier. Musím uznať, že aspoň zo začiatku boli snahy o akúsi nám bližšiu formu učenia aj na iných predmetoch, ale len v najútlejšom veku. Ako sme rástli, v istom okamihu života sme začali byť považovaní za veľkých na to, aby sme sa hrali. Do školy sme chodili s odporom a keď sme tam už aj museli sedieť, nikto nás nemohol donútiť aby sme ho počúvali. Prečo? Lebo na tej hodine nebolo nič čo by nás zaujalo. A potom už len z princípu. Samozrejme, doma sme robili všetko iné, len aby sme sa nemuseli učiť a úlohy sme odpisovali tesne pred hodinou... Akurát, keď sa blížila písomka, otvorili sme doma večer pred osudovým dňom zošit a z nenávisťou a odporom sa snažili natlačiť do tej malej hlávky čo najviac informácii, aby sa aspoň čo-to mohlo vynoriť. A to bol dôvod, prečo začali vznikať zásadné rozdiely. Tí čo nadanie mali to vedeli a vďaka všeobecnému odporu k učeniu boli za to akurát tak trestaní výsmechom. Slabšie povahy sa dokonca radšej snažili svoje nadanie skryť než sa vystaviť tomuto riziku. Všetko to vrcholilo práve v matematike, pretože matematika, ako som už písala, sa neučí naspamäť, matematika sa chápe. A deti majú hlávky otvorené, myslenie čisté a jasné, len potrebujú motiváciu. A teraz nehovorím len o učiteľoch, ale celkovo o nás dospelých. Lebo my vytvárame v deťoch názory, my ovplyvňujeme ich zmýšľanie a ich ambície. Hľadajú v nás svoje prvé idoly a chcú sa nám podobať. Tak im nezatvárajme dvere do svetov, ktoré sme sami nemali odvahu objaviť a ukážme im tie, ktoré sme objavili. Prečo toľkí ľudia nikdy nepochopia čo môže byť krásne na matematike? Lebo sa postavili proti nej skôr než sa dostali k tomu krásnemu. Nikdy nezažili ten pocit, keď človek nad niečím sedí celé hodiny či dokonca dni a potom pochopí... keď zbadá nové súvislosti, keď sa pozrie na dávno známe veci opäť z nového uhlu, keď si vybuduje istý nadhľad... a potom zistí, že je to opäť len zlomok čohosi omnoho väčšieho a opäť má pred sebou obrovskú krajinu zázrakov... Matematika nie je počítanie, matematika je objavovanie. A to predsa ľudstvo odjakživa fascinuje...
Komentáre